„Naša mena je pevná a menová reforma nebude, všetko sú to fámy, ktoré šíria triedni nepriatelia,“ týmito slovami vtedajšia komunistická vláda ubezpečovala obyvateľov, že sa o svoje peniaze nemusia báť. Na príslušných miestach sa ale už na zásadných zmenách pracovalo.

Na základe politického rozhodnutia bola 30. mája spustená „akcia guľomet“ a hotovosť z roku 1945 a ďalších rokov mohli vlastníci vymeniť za novú menu podľa rôznych kurzov na základe výšky hotovosti a úspor vlastníka. Staré vklady (viazané vklady vzniknuté pri menovej reforme v roku 1945) a záväzky z cenných papierov vydaných pred rokom 1945 boli anulované rovnako ako štátne dlhopisy.

Ľudia o svoje peniaze prišli prakticky zo dňa na deň. Jednu „novú korunu“ vymenili za päť starých, pri vyšších úsporách sa kurz ešte znevýhodnil. Tí, čo mali v úsporách nad 50 tisíc korún, ich menili v pomere 30:1. Akýkoľvek nesúhlas potlačila vládnuca strana hrubou silou. Chlieb sa síce z ôsmich korún zlacnil na dve koruny 80 halierov a kilo kávy už nestálo 1 500 korún, ale iba 300, na stratu úspor a pokles kúpnej sily príjmov to však bola malá záplata. Reformu väčšina obyvateľov pochopila ako veľkú krádež a poškodila veľké množstvo drobných i veľkých sporiteľov, živnostníkov a obchodníkov, ktorí prišli o prevádzkový kapitál.

 

Prežívame menovú reformu aj teraz?

Menová reforma v roku 1953 prebehla na základe politického rozhodnutia. Podľa niektorých hlasov pozvoľna prebieha niečo vzdialene podobné aj teraz.

Vysoká inflácia rovnako znehodnocuje silu meny a ničí vytvorené úspory domácností aj odložený prevádzkový kapitál podnikateľov. Do značnej miery je spôsobená radom politických rozhodnutí a nastavením menovej politiky, predovšetkým celosvetovou i domácou tlačou peňazí, čo je dlhoročná politika centrálnych bánk, obrovskými výdavkami na dlh bývalých i súčasných vlád, a tiež nebývalým zdražením energií, za ktorým stoja aj politické rozhodnutia EÚ súvisiace so snahou o zlepšenie životného prostredia (zdraženie emisných povoleniek, odstavenie uhoľných a jadrových elektrární). Prebiehajúci vojnový konflikt dôsledky týchto rozhodnutí ešte zosilnil.

To, že určitá "tichá" reforma práve prebieha, naznačila v komentári pre server Echo24 aj ekonómka Markéta Šichtařová. Argumentuje, že rovnako ako v minulosti bola zásahom štátu zmenená hodnota platidla. Ako príklad uvádza expanzívnu menovú politiku a navyšovanie peňažnej zásoby počas lockdownov, ktoré bránili tvorbe tovaru a služieb.

Na začiatku minulého roka o „tichej“ menovej reforme hovoril aj investor Vladimír Brůna, ktorý podobne ako Šichtařová videl medzi súčasnou a historickou situáciou množstvo paralel.

Rôzne menové krízy i reformy prebiehajú pomerne často, alebo minimálne častejšie, než by si obyvatelia štátov priali. Krízu momentálne zaznamenávajú niektoré africké štáty. Aj v Českej republike analytici z japonskej finančnej skupiny Nomura Holdings vyhodnotili aktuálne riziko menovej krízy (riziko prepadu hodnoty meny) ako najväčšie za posledných dvadsať rokov (ďalšími ohrozenými krajinami sú napríklad aj Maďarsko a Rumunsko).

Zlato má oproti mene zásadnú výhodu. Je vzácne a jeho množstvo je obmedzené. Napriek všetkým historickým výkyvom jeho hodnota dlhodobo stále rastie. Počas kríz navyše dokáže uchrániť majetok svojich vlastníkov, a to je dôležité aj dnes, keď sa na finančných trhoch povestné pokojné vody začínajú búriť. Vďaka možnosti postupného nákupu zlata a dlhodobému priemerovaniu môžete získať veľmi priaznivú celkovú nákupnú cenu.

Podľa investora Brůnu sa investícia do zlata, prípadne nehnuteľnosti, môže vyplatiť presne v takých situáciách, kedy síce k menovej reforme nutne nemusí dôjsť, ale okolnosti a dopady menovej politiky historickú situáciu pripomínajú. Nikdy koniec koncov nevieme, kedy nás čaká ďalšia „akcia guľomet“.